Ako v zime
Na holé návnady ukaldám slová.
Ich páper pokrýva prázdne konáre.
A vietor letí, letí kdesi ponad,
spísané verše skmáše mi, počmáre.
A potom zrazu ticho je. Potom chlad.
Len vlci túžby kdesi vo mne vyjú.
Je prázdne, zúfalé všetko na pohľad,
vzdialené strašne od cieľa a činu.
Keď popod okná vrždia kroky chodcov,
sťa staré vráta pred palotou nočnou,
chce sa mi zlomiť pero, skrkvať papier
a čakať, čakať, kedy ktosi príde,
alebo bežať za neznámym ihneď...
Lež práve vtedy prídu slová pravé.
Vladimír Barboriak